Zranenie odhalilo naše rezervy, na domácom šampionáte v Trnave po 30-dňovej pauze však Ján Volko s prehľadom vyhral oba šprinty

Zodpovedajú vaše víťazné výkony 10,36 na stovke a 21,04 na dvojstovke tomu, čo ste pred šampionátom očakávali?

„S časom na 100 metrov som maximálne spokojný. Chcel som bežať pod 10,50, a túto métu sa mi podarilo výrazne prekonať. Finálových 10,36 ma posunie dopredu aj v renkingu. Čo sa týka dvojstovky, nebolo to zlé, ale veril som, že dosiahnem čas pod 21 sekúnd. Žiaľ, v cieľovej rovinke zafúkal dosť silný protivietor ( -1,1 m/s – pozn. red.), ale na to sa nechcem a nebudem vyhovárať. Môj hendikep je v tom, že pre nútenú pauzu nie som vybehaný tak, ako by sme si to v tejto fáze sezóny predstavovali.“

Nemysleli ste – aspoň podvedome – na to, či zranená noha zvládne maximálnu záťaž?

„Áno, ale len chvíľku. Počas behu však už nie. Vtedy človek na nič nemyslí, len beží čo najrýchlejšie. Kým niečo nezabolí, som vždy maximálne skoncentrovaný na môj beh. Sval vydržal a verím, že to takto ostane i naďalej. Urobili sme s celým realizačným tímom veľký kus roboty, aby som bol na domácom šampionáte v poriadku. Nemal som žiadny dôvod znervózňovať sa, hlavu som si vopred nastavil tak, že noha to vydrží.“

Naozaj ste pred úvodným rozbehom na 100 metrov, prvom súťažnom behu po 30-dňovej prestávke, nemali žiadne obavy?

„Obavy nie, skôr rešpekt. Samozrejme, najmä pred súpermi, ale i pred tým, či noha vydrží. A to aj napriek tomu, že všetko už zopár dní nasvedčovalo, že sval je v poriadku, čo potvrdila i diagnostická technika. Napokon všetko dobre dopadlo! Do kariet mi zahralo i počasie: nebolo chladno, takže riziko zranenia bolo výrazne menšie.“

Z ktorého výkonu máte väčšiu radosť – zo stovky alebo dvojstovky?

„Asi z času 10,36 na stovke, keďže v nej sa v renkingu posuniem výraznejšie dopredu a už si môžem byť o čosi viac istejší štartom na augustových ME v Mníchove.“

Znie to priam neuveriteľne, ale na posledných troch slovenských šampionátoch 2020, 2021, 2022 ste zakaždým štartovali po dlhšej pauze zavinenej zranením. To je asi na šľakrafenie…

„Nechcem povedať, že si na to už pomaly zvykám, ale je to, žiaľ, tak. Pred tohtoročným som však cítil najväčšiu istotu a najmenšie obavy. V procese zotavovania sa zo zranenia sme totiž urobili obrovský kus roboty. Zvládol som rôzne nové rehabilitačné cvičenia, ktoré mi pomohli dostať sa z problémov. Zasa som sa posunul niekam dopredu: naučil som sa nové veci a vrátil som sa aj k staronovým veciam, ktoré sme využívali systematickejšie ako v minulosti. Aj preto som si bol pred slovenským šampionátom sám sebou istý, telo držalo.“

Čo teda bolo kľúčové, že ste sa dali po zranení relatívne rýchlo do poriadku, a dostali ste sa aj do dobrej formy?

„V prvom rade sme zranenie rýchlo podchytili. Okamžite som absolvoval rýchlu telefonickú konzultáciu s doktorkou Velebovou, hneď na druhý deň som mal od doktora Neuschla výsledok ultrazvuku a na ďalší som už osobne cestoval za pani doktorkou do Prahy. Našťastie, zranenie nebolo až také vážne, išlo len o prvý stupeň. Trhlinky neboli veľké. Nepriamo mi pomohol aj známy holandský kouč, bývalý tréner legendárnych šprintérok Nelli Coomanovej a Merlene Otteyovej Henk Kraijenhoff, ktorý prednášal v závere mája na seminári u Romana Švantnera z FITfactory. Takisto sme konzultovali mnohé veci s kondičným trénerom Tomášom Mihálikom, ktorý sa špecializuje na rehabilitáciu a prípravu hokejistov či futbalistov po zraneniach ´hamstringu´, čiže zadného stehenného svalu. Chodil som k nemu trikrát za týždeň. Môj ´hamstring´ dostal poriadne zabrať, ale – postupne. Mám pocit, že je silnejší ako predtým. Tiež mi pomohli fyzioterapeuti okolo Milana Gašpáreka z NTC a v neposlednom rade aj celý môj realizačný tím s trénermi Naďkou Bendovou a Robom Kresťankom.“

Pre pauzu ste vynechali svoje tri obľúbené mítingy – Zlatú tretru v Ostrave, P-T-S  Šamoríne i košickú mestskú exhibíciu JBL Jump Fest. Športovca asi zamrzí, keď sa nemôže ukázať doma na najväčších podujatiach, všakže?

„Samozrejme! Najmä neúčasť na Zlatej tretre a P-T-S, kde som v minulosti pravidelne štartoval, ma mrzela asi najviac. Absencia na týchto mítingoch ma obrala o cenné body, ktoré mi zrejme chýbali v kvalifikácii na majstrovstvá sveta v Eugene. Už s tým nič neurobíme, no aspoň sa mi teraz črtá šanca pripraviť sa lepšie na európsky šampionát.“

Cítite to aj vy, že vaše telo po ôsmich rokoch tvrdej prípravy už občas zaprotestuje, žiada si viac regenerácie a pribúda i zranení?    

„Jasne! Už osem rokov ťahám bez prestávky: hala – leto, hala – leto a takto dookola. To sa pod môj zdravotný stav určite podpísalo. Už sme uvažovali, že vynecháme tohtoročnú halovú sezónu a trochu si oddýchnem, avšak renkingový kvalifikačný systém na MS a ME mi to neumožnil. Aj v zime som musel zbierať body… S pribúdajúcimi rokmi musím k niektorým veciam pristupovať trochu inak. Verím, že aj táto nová spolupráca s Tomášom Mihálikom mi pomôže spevniť ´hamstringy´, ktoré sú u šprintérov veľmi náchylné na zranenia. Mám v tejto oblasti veľké rezervy. Už sme si mysleli, že ich nie je veľa, ale ukázali sa v tejto oblasti. Nová spolupráca nakopla mňa i trénerku.“

Čo ešte robíte pre to, aby telo aj po rokoch tréningu bolelo čo najmenej?

„Pustili sme sa do viacerých nových vecí. Udržať to telo zdravé stojí oveľa viac úsilia ako kedysi a – aj viac peňazí. Používam všelijaké rehabilitačné pomôcky od výmyslu sveta. Už by som si asi mohol aj otvoriť aj kliniku, alebo ich mohol začať prenajímať. Toľko všetkého máme! Celkom slušne by som sa tým uživil.“ (smiech)

Čo víri atlétovi v hlave, keď sa po kvalitnej príprave hneď na začiatku sezóny zraní, ako sa to stalo teraz vám?

„V prvom momente je to hnev. Ale to trvá len chvíľu, lebo hnevať na seba sa môžem najmä vtedy, ak neurobím všetko stopercentne. Nikdy doteraz som sa však nezranil preto, lebo som niečo zanedbal alebo podcenil. Keď ma hnev prejde, prichádza smútok a pocity neistoty, čo bude ďalej. Nejde iba o to, že nebudem môcť ísť na šampionáty a prídem o radosť z pretekov, ale aj o existenčné záležitosti. Keď nebudem štartovať na šampionáte, nemám šancu splniť ceľ – budem mať potom ďalší rok dostatok financií na prípravu? Podobných otázok je veľa. Viem však, že sa nikdy nevzdáme: či peniaze máme alebo nie, ako v začiatkoch mojej kariéry, vždy si budem plniť tréningové povinnosti. No a nie najlepší pocit je i taký, keď si v čase zranenia sledujete míting a vidíte, ako bežia súperi. Neraz si poviete: veru, tam som mohol byť a bežať lepšie ako ten či onen. Na keby sa však nehráme… Vo všeobecnosti však platí, že aj keď sa zraníte, netreba zúfať. Treba zaťať zuby, zdvihnúť hlavu a nevzdať sa. Tak ako sme to my urobil aj teraz.“

Ak ostanete zdravý, v čo všetci dúfame, čo od seba očakávate na vašom vrchole roka, na ME v Mníchove? Z pôvodných troch – Svetová univerziáda, ME a MS – ostal jediný…

„Stále mám šesť týždňov, v ktorých môžem dobehnúť niektoré resty a nabehať viac rýchlostno-vytrvalostných úsekov, ktoré mi ešte chýbali k lepšiemu výkonu na dvojstovke. Ak sa na ME kvalifikujem, v čo pevne verím, pokúsim sa o čo najlepší výsledok. Hlavu už budem mať čistú. Pôvodný sezónny cieľ bol mníchovské finále na 200 m, čo by bolo skvelé. Ak by to vyšlo, budem v tej chvíli asi najšťastnejší človek na svete. Sledujúc výkony ostatných, nie je to úplne nereálne, hoci si zároveň uvedomujem, že podľa zatiaľ dosiahnutých výkonov môžem o finále len snívať. Ešte stále však mám dosť času, aby som sa na ME kvalitne pripravil.“

Aký je váš najbližší súťažný plán?
„V stredu sa mi rysuje štart na mítingu v Belgicku (Volko na ňom napokon nepobeží – pozn. red.) a v nedeľu vo švajčiarskom La Chaux-de-Fonds, v oboch prípadoch by to bola dvojstovka. Musím bežať čo najlepšie, aby som si upevnil postupovú pozíciu na ME v kvalifikačnom renkingu.“

Nepochybne ste aj počas súťažnej pauzy sledovali, čo sa dialo na svetovej, európskej a domácej šprintérskej scéne. Čo vás najviac zaujalo?

„Napríklad situácia okolo olympijského víťaza na 100 m z Tokia Marcella Jacobsa, ktorý po žalúdočných ťažkostiach na mítingu v Nairobi mal problémy s ´hamstringom´ – presne ako ja. Aby sa z toho dostal, robil totožné veci ako my. Z posledných udalostí ma zaujali skvelé časy Kerleyho 9,77 a 9,76 na šampionáte USA, svetový rekord 51,41 Sydney McLaughlinovej, famózna prekážková trojstovka 36,86  Femke Bolovej na Zlatej tretre i kvalitné časy českých šprintérov na ich šampionáte v Hodoníne. Čo sa týka domácej scény, mrzí, že Emma Zapletalová nemôže pre zranenie členka súťažiť. Má limit na MS v Eugene a nemôže štartovať – to je frustrujúce. Teším sa z výkonov Viki Forster a mám radosť aj z výsledkov našich deciek z klubu.“